Ženská sila, tradícia a moderný svet. Ako sa menia obrady

Obrady sprevádzajú človeka v najdôležitejších chvíľach života. V tomto rozhovore hovorím o svojej ceste kňažky, o rituáloch a o tom, čo v nich ľudia dnes hľadajú.

Ako si sa stala kňažkou?

Pre mňa je byť kňažkou poslanie, ktoré sa nedá získať školou alebo certifikátom. Moja cesta viedla cez rôzne školy kňažiek a v roku 2020 som začala sprevádzať obrady pre ľudí. Raz som bola so skupinou kňažiek a rozprávali sme sa o tom, kto má aké kurzy a výcviky. Jedna z nich povedala, že nemá žiadne. Povedala jednoducho, že je kňažka. A ja to vnímam veľmi podobne.

Niektoré praktické veci je dobré naučiť sa od skúsenejších ľudí, ktorí majú prax. Zároveň je to duchovná cesta, ktorá je vnútorná a jedinečná pre každého. Nedá sa postaviť len na externých zdrojoch.

Pamätáš si svoj prvý obrad?

Obrady ma priťahovali už ako malé dievča. Pamätám si napríklad jednu spomienku z detstva. Keď zomrela princezná Diana, mala som jedenásť rokov. Bola som s kamarátkou v krásnom lese na Podbanskom a mala som silnú potrebu urobiť pre ňu rozlúčkový obrad. Hádzali sme obetiny do ohňa a dávali tomu význam.

Až po rokoch som sa dostala k štúdiu pôvodných pohrebných obradov a prekvapilo ma, že v mnohom boli veľmi podobné.

Ako reagujú ľudia, ktorí nikdy predtým obrad nezažili?

Často ide o hostí alebo rodinu, ktorí prídu napríklad na svadbu a s takýmto typom obradu sa stretávajú prvýkrát. Medzi nami je prirodzená zvedavosť aj rešpekt.

Veľmi ma hreje pri srdci, keď vidím, že sa obrad ľuďom páči a že v nich zanechal dobrý pocit alebo pozitívnu emóciu. To úplne stačí.

Je niečo, čo chceli ľudia v svadobnom obrade a ty si to odmietla?

To sa mi zatiaľ nestalo. Často máme s párom dlhé rozhovory ešte pred svadbou. Niektorí ľudia chcú do obradu zakomponovať tradičné prvky a ja sa im vždy snažím vyjsť v ústrety.

Veľa vecí sa dá do obradu vložiť symbolicky. Práve toto tvorenie ma veľmi baví. Každý obrad je iný. A keďže väčšina ľudí presne nevie, ako má napríklad handfasting vyzerať, nie je tam pevná dogma. Je tam veľká sloboda.

Ľudia často idealizujú život na dedine v minulosti, vrátane rôznych ľudových obradov a tradícií. Ako sa na to pozeráš ty?

Je to téma, nad ktorou som veľa premýšľala. Dlhodobo sa zaujímam o slovenské tradície a veľmi rada chodím na etnologické prednášky. Vnímam v nich silné napojenie na prírodu, na rytmus života aj na každodennosť.

Mnohé obrady sa odohrávali v úplne obyčajnom prostredí. V kuchyni, pri piecke, na dvore. Používalo sa to, čo bolo práve k dispozícii.

Zároveň si tieto časy neromantizujem. Bol to náročný a často tvrdý život, najmä pre ženy. Mnohé obrady mali presné pravidlá a tradície, ktoré sa museli dodržiavať. Nebola tam sloboda vybrať si, ako to máme dnes.

Ako sa zmenila rola žien a ako sa to odráža v svadobných obradoch?

Svadby sa historicky menia spolu s tým, ako sa mení postavenie žien v spoločnosti. Dnes si svadbu vyberajú dospelé ženy, ktoré majú vlastný život, svoju prácu a chcú mať po svojom boku rovnocenného partnera.

Keď počúvame staré ľudové piesne, často hovoria o veľmi mladých dievčatách, ktoré vo veku pätnásť až sedemnásť rokov odchádzali z rodičovského domu a pri svadbe plakali. Tieto piesne sú nádherné a považujem ich za klenoty našej kultúry, ale už neodrážajú našu dnešnú realitu.

Aké miesto má podľa teba dnes v obradoch ženská sila a sloboda?

To je úplne kľúčová téma. Najdôležitejšie je, že si dnes ako ženy môžeme vybrať, aký život chceme žiť a čo v ňom chceme zažívať. Žena si môže slobodne zvoliť, či sa vôbec vydá. A ak sa rozhodne pre manželstvo, malo by to byť z jej vlastnej vôle a podľa jej predstáv o vzťahu a živote.

Aj preto ľudia dnes v obradoch nechcú počúvať archaické predstavy o úlohe ženy. Mnohé z týchto vyjadrení som sama počula na svadbách a myslím si, že do súčasných obradov už jednoducho nepatria.

Dá sa na Slovensku uživiť len obradmi?

Pre mňa je dôležité, aby moje obrady aj podnikanie boli legálne a aby som ich mohla vykonávať slobodne. V minulosti to nebolo vždy samozrejmé.

Obradmi sa určite dá uživiť, ale nie je to môj prípad. Moje podnikanie má aj svoju praktickú časť, ktorá je mojím hlavným príjmom. Som malá podnikateľka, a preto si každý obrad, ktorý sprevádzam, veľmi vážim.

Ktorý obrad, ktorý si prežila ty sama, bol pre teba najsilnejší? 

Ťažko vybrať jeden. Som zvyknutá robiť si malé obrady počas roka, niekedy sama, niekedy s kamarátkami v prírode. Pomáhajú mi uvedomiť si, kde sa práve nachádzam a čo v živote prežívam.

Keď však cítim, že potrebujem naozaj zastaviť a prehodnotiť svoj život, vyberiem si dlhší obrad, v ktorom ma niekto sprevádza. Na jeden takýto obrad som sa pripravovala niekoľko mesiacov. Postupne som odkladala minulosť, ukončovala veci a prepúšťala to, čo už do môjho života nepatrilo. Nie je to vždy ľahký ani rýchly proces.

Potom som toto obdobie uzavrela obradom, aby som sa mohla symbolicky znovu narodiť a začať novú kapitolu. Keď na ten obrad spomínam, vnímam ho ako dôležitý milník na svojej ceste.

Prečo podľa teba ľudia dnes stále potrebujú obrady?

Aby sme sa na chvíľu zastavili. Aby sme si pripomenuli, že sme tu spolu. Obrady nás spájajú s našimi predkami, s našou ľudskosťou a blízkosťou.

Možno ešte viac dnes, keď žijeme často izolovane a veľká časť života sa presunula do digitálneho sveta. Obrady sú vtedy vzácnym momentom, keď sa ľudia stretnú, zdieľajú emóciu a vytvoria spoločnú spomienku.