Sediaca bohyňa z Çatalhöyük

Na kamennom tróne sedí ticho, ale celý svet sa v nej hýbe. Jej telo je široké ako plodná zem, jej pohľad nie je vytesaný do tváre, ale ukrytý v sile, ktorá z nej vychádza. Zvieratá pri jej bokoch nie sú dekoráciou. Sú súčasťou jej kráľovstva. Bohyňa, ktorá nielen tvorí život, ale ho aj drží, stráži a transformuje. Sediaca bohyňa z Çatalhöyüku je viac než soška. Je to archetyp. Pamäť. Sila.

Vyslovuje sa mäkko a plynulo: "Čatalhujuk" (s dôrazom na prvú slabiku: ČA-tal-hujuk).

Bohyňa medzi šelmami

Soška sediacej bohyne pochádza z obdobia okolo 6000 p.n.l. a bola objavená v neolitickej osídlenej oblasti Çatalhöyük v strednom Turecku. Vytvorená z hliny, zobrazuje ženu s plnými tvarmi, sediacu na tróne. Po jej bokoch sa zdvihnutými hlavami stoja leopardi alebo veľké mačkovité šelmy.

Tieto zvieratá nie sú len symbolmi ochrany. Sú vyjadrením toho, že bohyňa ovláda nielen plodnosť a pokoj, ale aj divokosť, pudovosť a silu prirodzenej energie. V jej lone sa rodí život a v jej ruke drieme sila smrti. Nie je to lákavá ilúzia, je to pravda tela a Zeme.

Kultúra Çatalhöyük: svet bez chrámov

Mesto Çatalhöyük vzniklo približne v roku 7500 p.n.l. v oblasti dnešného stredného Turecka. Bolo to jedno z najstarších známych osídlených miest, kde žilo niekoľko tisíc obyvateľov.

Domy boli stavané vedľa seba bez ulíc, vchádzalo sa do nich cez strechy. Neboli tu žiadne chrámy, paláce ani hierarchie moci. Spiritualita sa odohrávala v samotných domoch. Nástenné maľby, oltáre, sošky a symboly boli prítomné v každom príbytku. Mnohé z týchto ženských sošiek boli nájdené v blízkosti ohnísk, čo naznačuje, že duchovný život bol intímny, spojený s každodenným varením, teplom a starostlivosťou o rodinu.

Ľudia pochovávali svojich mŕtvych pod podlahy domov – predkovia boli súčasťou každodenného života.

Spoločenstvo Çatalhöyük neukazuje dôkazy o vojenských konfliktoch. Zatiaľ čo neskoršie kultúry stavali chrámy, tu sa duchovný život živil v každej kuchyni, pri každom ohni, v každom dychu.

Archetyp Bohyne, ktorá sedí

Sediaca bohyňa nie je na pochode. Nie je vo vojne. Sedí. V strede sveta. Nie je pasívna – je ukotvená. Jej sila neprichádza z výkonov, ale z prítomnosti. Zo schopnosti byť oporou, niesť, držať. Jej postoj je silný a ochranný – sedí vzpriamene, nohami pevne zasadenými, rukami položenými na stehnách, ako by chránila nielen seba, ale celý svet.

Leopardy po jej bokoch sú ako tiene archetypov, ktoré sme stratili. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o stelesnenie archetypu Matky – tej, ktorá tvorí, vyživuje a stráži. Ona nie je mýtus. Ona je pamäť zeme. A cez tieto prastaré ruky z hliny sa k nám znovu prihovára.