Na počiatku bola Bohyňa

03.07.2025

V hlbokom tichu dávnych vekov, kde vietor ešte spieval piesne zeme a oheň bol svetlom i tajomstvom, tam začína náš príbeh. Nie je to mýtus, nie je to legenda. Je to pamäť. Pamäť človeka, pamäť tela, pamäť Zeme. A v nej, na počiatku, bola Bohyňa.

Prvotný človek a jeho posvätný svet

Naši prapredkovia žili v prostredí, kde neexistovali múry ani kalendáre. Každodenný život bol úzko spätý s prírodou, ktorú nevnímali ako oddelenú, ale ako neoddeliteľnú súčasť svojej existencie. Stromy, rieky, vietor aj obloha boli pre nich prirodzenými sprievodcami, zdrojom obživy aj bezpečia. Svet nemal prísne delenie na svetské a duchovné – všetko, čo žili, malo svoj význam, svoj rytmus a ticho rešpektovaný zmysel. Všetko bolo prepojené. Všetko bolo súčasťou celku.

A keď nastal prechod, keď niekto zomrel, keď sa narodilo dieťa alebo keď plody zreli na stromoch, konali sa obrady. Nie pre efekt, nie z pravidla, ale z hlbokého precítenia. Obrady boli rečou duše. Boli piesňou, ktorá niesla človeka cez čas a zmenu.

Obrady ako pamäť človeka

Nie náboženstvá, nie inštitúcie. To prišlo neskôr. Ale obrady... obrady sú staršie ako civilizácie. Sú staršie ako písmo. Obrady sú prvou modlitbou človeka k životu.

Naši predkovia žili v malých skupinách, ktoré sa tisícročia pred naším letopočtom postupne presúvali až na európsky kontinent. Putovali lesmi, tundrou aj stepami, sledovali migrujúcu zver, zberali plody, žili s prírodou. Ich zmysel pre cyklickosť a posvätnosť sa zrkadlil v stopách, ktoré po sebe zanechali.

Pohrebné náleziská ako Dolní Věstonice (Česká republika) či Sungir (Rusko) svedčia o obradnosti a úcte k prechodu smrti – telá boli uložené s korálkami, zvieracími zubami, oštepmi, práškom z okra (červeného), ktorý mohol symbolizovať krv, život a návrat do lona Zeme. V jaskyni Chauvet zanechali predkovia umelecké maľby zvierat, rúk a symbolov, ktoré mohli byť súčasťou rituálov.

Venuše pradávneho veku

Keď archeológovia otvorili štruktúry zeme, keď ruky odkryli prach tisícok rokov, na svetlo sveta vystúpili sošky. Plné boky. Veľké prsia. Maternica ako krajina. Tieto sošky, známe ako paleolitické Venuše, boli nositeľkami príbehu života a záznamom o úcte k ženskému princípu a životu samotnému.

Venuša z Hohle Fels. Vyrezaná z mamutoviny, vysoká len 6 cm, no s hlbokým symbolickým významom – znaky plodnosti, života a posvätnosti ženského tela.

Venuša z Willendorfu. Objavená v Rakúsku v roku 1908, je jednou z najikonickejších sošiek praveku. So svojimi dôrazne tvarovanými proporciami a bohato štruktúrovanou hlavou sa stala symbolom ženského archetypu a pradávnej úcty k plodnosti. Je vysoká iba 11 cm, no jej prítomnosť pôsobí monumentálne.

Najznámejšie paleolitické Venuše:

Venuša z Hohle Fels (Nemecko, cca 35 000 – 40 000 p.n.l.) – najstaršia známa zobrazená ženská postava, vyrezaná z mamutoviny, objavená v jaskyni na juhozápade Nemecka. Má výrazne zvýraznené pohlavné znaky a pravdepodobne slúžila ako amulet plodnosti.
Venuša z Dolních Věstoníc (Česká republika, 29 000 – 25 000 p.n.l.) – najstaršia známa keramická soška na svete. Bola vypaľovaná v ohni, čo svedčí o rozvinutej technológii aj rituálnej funkcii. Našla sa v hrobe ženy, čo môže naznačovať jej obradný význam.
Venuša z Willendorfu (Rakúsko, cca 25 000 p.n.l.) – soška s výrazne tvarovaným telom, bez znakov tváre, symbolizujúca univerzálnosť života, plodnosť a ženskú múdrosť.
Venuša z Lespugue (Francúzsko, cca 23 000 p.n.l.) – elegantná postava vyrezaná z mamutoviny, s prehnanou symbolikou bokov, možno zvýrazňujúcich materstvo a výživu.
Venuša zo Savignana (Taliansko, cca 22 000 p.n.l.) – soška s oblými tvarmi, objavená v severnom Taliansku, ktorá nesie znaky kultovej alebo obradnej funkcie.

Tieto sošky neboli ozdobami. Boli to symboly života v jeho najhlbšej podstate. Bohyňa ako žena, ktorá rodí, živí, pochováva i obmieňa. Bohyňa ako pôda, ktorá prijíma a z ktorej sa vynára ďalší dych sveta.

Venuša z Dolních Věstoníc. Objavená na území južnej Moravy. Jej zmysel sa skrýva v jednoduchosti a dôraze na telo ženy ako nositeľky života. Našla sa v priestore s pozostatkami a stopami po obydlí, čo naznačuje, že mohla byť súčasťou každodenného duchovného života komunity.

Podobné nálezy boli objavené aj na východe – Venuša z Gagarina či sošky z Mal'ty pri Bajkalskom jazere (Rusko) ukazujú, že úcta k Bohyni ako nositeľke života prekračovala hranice kontinentov a bola spoločným duchovným jazykom pradávnych civilizácií.

Bohyňa ako prvé vedomie života

Pre prapredkov bola Bohyňa stelesnením kolobehu. Neexistovala nad nimi, ale bola medzi nimi. Bola to celá krajina, ktorá dýchala. Jej prsia boli pahorky, jej lono bolo posvätným jazerom, jej dych bol vietor nad vrcholkami. Nebola to modla. Bola to Pramatka.

V jej mene sa človek učil prijať. Prijať krv, bolesť, smrť, ticho, hlad, zimy. A tak ako príroda, aj ona sa menila. Bola neha i hnev, svetlo i hlbočina. Uctievali ju nie pre strach, ale pre zázrak. Pretože život sa rodí zo tmy. A tma bola jej lonom.

Návrat pamäti

Dnes, keď sa znovu učíme kráčať po Zemi s bdelosťou, keď hľadáme zmysel v tichu lesa a v dychu medzi kontrakciami sveta, zistíme, že obrady nikdy nezmizli.

Zostali v nás. V tom, keď plačeme pod mesiacom. Keď sa dotýkame Zeme bosou nohou. Keď podáme chlieb milovanému. Keď spievame dieťaťu.

To všetko je stará pamäť Bohyne. Pamäť, ktorá nespí, len čaká na pozvanie.