Inanna – hviezdna bohyňa Sumerov

Inanna bola jednou z najuctievanejších a najzáhadnejších božstiev starovekej Mezopotámie. Jej meno znamená "Pani nebies" a niesla v sebe moc lásky, plodnosti, vojny, aj hlbokej transformácie. Jej kult rozkvital v čase vrcholu sumerskej civilizácie, približne v 3. tisícročí pred naším letopočtom, v období, ktoré dnes nazývame raná dynastická doba Mezopotámie.

Inanna sa číta "Inana", s dôrazom na druhú slabiku: i-NA-na. Výslovnosť je mäkká a plynulá.

Inannin hlavný chrám, nazývaný Eanna, Chrám neba, stál v meste Uruk, v dnešnom južnom Iraku. Bola stelesnením hviezdy ranného a večerného neba, planéty Venuša, a v očiach svojho ľudu bola bránou medzi svetmi, ochrankyňou života aj posvätnou sprievodkyňou smrti a znovuzrodenia. Jej prítomnosť bola volaná cez piesne, rituály a mystériá, ktoré sa konali v chrámoch i pod holým nebom.

Archetyp Vznešenej a Divokej: Inanna ako sprievodkyňa žien

Inanna nie je len bohyňou lásky a zmyselnosti, ale aj mocným archetypom ženskej celistvosti. V jej príbehoch sa spája jemnosť s odvahou, neha s mocou, túžba s transcendenciou. Bola bohyňou, ktorá milovala muža, pastiera Dumuziho, a zároveň tou, ktorá sa nebála zostúpiť do podsvetia, do sveta svojej temnej sestry Ereshkigal. Jej zostup do dolného sveta je jedným z najstarších známych mytologických príbehov smrti a znovuzrodenia.

V tomto príbehu Inanna prechádza siedmimi bránami, kde na každej zanecháva časť svojej výzbroje, kým napokon stojí nahá a bezbranná pred silou temnoty. Je zabitá a tri dni visí na háku ako telo bez života. Až cez pomoc a zmenu rovnováhy medzi svetlom a temnotou je privedená späť. Tento mýtus je hlbokou mapou spirituálneho prechodu. Je o obetovaní starého ega, o smrti starého ja, o tom, že len cez prijatie tieňa môžeme znovu povstať.

Inanna a Venuša: Bohyňa neba a jej hviezdny cyklus

Inanna bola vnímaná ako zosobnenie planéty Venuša, ranného a večerného svetla, ktoré ako prvé zažiari po západe slnka a ako posledné zmizne pred východom slnka. Pre Sumerov bola Venuša posvätnou hviezdou bohyne, jej nebeským prejavom. Starostlivo sledovali jej cyklus, vedeli, kedy sa objaví na oblohe, kedy zmizne a na ako dlho. Tento nebeský tanec nebol len astronomickým javom, ale mal hlboký náboženský a rituálny význam. Zmiznutie Venuše z nočnej oblohy bolo chápané ako zostup Inanny do podsvetia a jej opätovný návrat ako božské znovuzrodenie.

Sviatky venované Inanne sa viazali k týmto cyklom, najmä k obdobiam jej "neviditeľnosti" (tzv. konjunkcie so Slnkom), keď sa verilo, že prechádza dolným svetom, a tiež k jej návratu ako večernice či rannice. Tieto prechody sa slávili piesňami, obradmi a chrámovými rituálmi, ktoré udržiavali spojenie medzi nebom, zemou a podsvetím. V chrámovom komplexe Eanna v Uruku sa konali posvätné hierogamické rituály, posvätné sexuálne spojenia kňažky a kráľa, ktoré zosobňovali spojenie Inanny a Dumuziho, bohyne a boha, ženy a muža, svetla a zeme.

Inanna ako Bohyňa paradoxov a celistvosti

Inanna nie je "len" bohyňou lásky ani "len" bohyňou vojny, je oboma. Je archetypálnou silou, ktorá nezapadá do jedinej škatule. Je to bohyňa extázy aj bolesti, rozkoše aj hnevu, zvádzania aj pravdy. Zastupuje ženský princíp, ktorý prijíma celú škálu emócií a zážitkov. Učí nás, že duchovná sila ženy spočíva v tom, že sa neoddeľuje od svojich tieňov, ale ich premieňa na vedomie.

Mnohé neskoršie bohyne, akkadská (babylonsko-assýrska) Ištar, kanaánska Aštarte, grécka Afrodita, rímska Venuša, či egyptská Hathor, nesú v sebe črty Inanny. Zostup do podsvetia, spojený s cyklom smrti a znovuzrodenia, nachádzame neskôr aj u Persefony. Inanna tak stojí na začiatku veľkej duchovnej línie ženskej božskosti, ktorá sa vinie cez veky až k dnešným dňom, až k nám, ktoré cítime volanie opäť sa spojiť s týmto archetypom.